Choď na obsah Choď na menu

História obce

KRÁTKA HISTÓRIA OBCE NECHVÁLOVA POLIANKA


Nechválova Polianka leží v strednej časti Laboreckej vrchoviny v doline Nechválky, východného prítoku rieky Udavy, v nadmorskej výške okolo 320m. Vo viacerých písomnostiach z polovice 16. storočia o dedinách na humenskom panstve sa nevyskytuje, nepochybne preto, že vtedy ešte nejestvovala. Prvý doklad o nej je z roku 1567, kedy boli poddaní zdanení danou kráľovi, pričom bola dedina súčasťou krajne, teda časti humenského panstva, najmä s rusínsko – valašskými obyvateľmi. Z toho vyplýva, že založenie sídliska možno predpokladať v prvej polovici 16. storočia.
Dedina sa založila z podnetu alebo súhlasu šľachticov Drugetovcov na ich územnom majetku. Im patrila aj v 17. storočí ako majetková súčasť humenského panstva.
V roku 1567 boli tunajšie valašské domácnosti zdanené od 5, 75 porty a v roku 1582 od dvoch port. V súpise zdanených poddanských domov v roku 1600 sú dva zápisy o zdanení poddaných v dedine Polianka. Najprv s trinástimi, nižšie s desiatimi obývanými a zdanenými domami. Nepodarilo sa zistiť, či ide o dve dediny alebo jeden zo zápisov je chybný. V roku 1610 zdanili vtedajšie valašské, ale aj želiarske domácnosti spolu od 1, 5 porty, v roku 1635 len od štvrť a osminy porty.
V dedine bol pravdepodobne pravoslávny kostol začiatkom 17. Storočia. Jestvoval určite pred rokom 1623, ale v tom roku nemal vlastného farára. Od polovice 17. Storočia v ňom pôsobili uniatskí, neskôr gréckokatolícki farári.
Okolo roku 1623 v Nechválovej Polianke hospodárila jedna šoltýska domácnosť a sedem valašských, pričom iných osem pred rokom 1623 dedinu opustilo. Začiatkom 17. storočia bola Nechválova Polianka stredne veľkou dedinou s valašsko – rusínskymi obyvateľmi. Obyvateľov však pribúdalo, takže v roku 1657 na šoltýstve žilo dvanásť rodín, na farskom dve rodiny, na dvanástich celých valašských usadlostiach žilo dvadsaťtri rodín, a nakoniec aj dve želiarske rodiny.
Aj na prelome 17. a 18. Storočia bola Nechválova Polianka stredne veľkou dedinou. V rokoch 1715 a 1720 mala po pätnásť poddanských domácnosti a v dedine bol aj mlyn.
Tereziansky urbár obce Nechválova Polianka je spísaný z 27. januára 1774. Dedina v čase urbárského súpisu patrila grófovi Antonovi Klobušickému. V dedine bolo 63 sedliackych usadlosti. Z týchto 63 sedliackych usadlosti, 5 rodín hospodárilo na celej usadlosti. V dedine boli aj 3/4 sedliaci a bolo ich 10, polovičných sedliakov bolo v dedine 7, trojosminkových sediakov bolo v dedine 22, štvrtinkových bolo v dedine 14 sedliackych rodín, osminkových bolo v dedine 5 sedliackych rodín. V dedine boli aj 4 želiarské rodiny ktoré mali svoje domy.
V rokoch 1816 – 1819 došlo na Humenskom panstve k deleniu majetkov, a to aj dedín, ktoré boli súčasťou humenského panstva, a to medzi rodiny Čakyovu a Vandernátovu. Nechválovu Polianku vtedy vlastnili Vandernátovci.
    V prvej polovici 19. storočia v dedine žilo cez 600, obyvateľov, a v sčítaní v roku 1869 už len 433, čo je veľký pokles, čo museli mat za následok rôzne epidémie, ktoré postihli východne Slovensko v tomto období, či už morová epidémia v roku 1831, ako aj ďalšie choroby.
O vzniku názvu obce Nechválova Polianka sa podľa legendy hovorí, že kedysi dávno sa prisťahovalo na terajšie územie chotára dediny niekoľko osadníkov. Tu na tomto mieste a v okolí sa nachádzali rozsiahle lesy. Ľudia sa usadili uprostred lesa na malej poľane a postavili si tam svoje príbytky. V tom čase sa živili iba poľnohospodárstvom a tým čo si sami dopestovali. Ale keďže tu na to nemali dostatok miesta začali s vyklčovaním lesa, aby mali plochu na pestovanie plodín, ktoré potrebovali na prežitie. Práca na vyklčovaní bola veľmi ťažká, okolo rozširovania tejto „poľanky“. V okolí tejto usadlosti dediny už existovali, preto  ľudia z okolia sa tam chodili pozerať ako im ide práca a na akom nehostinnom mieste sa usadili. Preto týchto osadníkov nechválili, že si vybrali také nevhodné miesto, kde sa nenachádza ani kúsok roviny, len samé lesy, kopce, údolia, úbočia popri bystrých potokoch.
Z tej poľanky a z toho, že ich ostatní ľudia nechválili, že sa usídlili na takom nevhodnom mieste, a spojením týchto dvoch slov takto mohol vzniknúť názov Nechválova Polianka.
V priebehu stáročí sa postupne obmieňal aj názov obce. Tu uvádzam tie najstaršie, ktoré sa mi podarilo zistiť. V roku 1715 sa obec uvádza ako Nyechval Polyanka, v roku 1773 ako Negval-Polyanka a Negval-Polanka, v roku 1786 Nagy-Polyanka, v roku 1808 Nehval-Polyánka a Nechwál Polánka, 1863 Nechválypolyánka, 1873 Ny[e]hvalpolyánka, v rokoch 1877 – 1882 Nehvalypolyánka, v roku 1888 Nehválpolyánka, 1892 – 1902 Nechválpolyánka, v rokoch 1907 – 1913 Szinnamező, to je názov obce v maďarskom jazyku, v roku 1920 je uvádzaná ako Nechvál Poľanka, a v rokoch 1927–1946 ako Nechválova Poľanka, od roku 1946 – po súčasnosť ja terajší názov Nechválova Polianka.


 

DEMOGRAFICKÝ VÝVOJ V NECHVÁLOVEJ POLIANKE


Demograficky vývoj v obci som sledoval od roku 1784 – 1787 kedy sa uskutočnilo Jozefinské sčítanie a v dedine vtedy žilo 559 obyvateľov. V roku 1828 žilo zase v dedine 633 obyvateľov, v roku 1869 podľa sčítania, ktoré sa vtedy uskutočnilo žilo v dedine 433 obyvateľov. V roku 1880 ich bolo 341, do tohto roku počet obyvateľov klesal. V roku 1891 už žilo v dedine 367 obyvateľov. A ich počet stúpol o niečo viac ako 20 ľudí, a v nasledujúcich rokoch ďalej stúpal. Sčítanie ľudu z roku 1900, krajín uhorskej koruny bolo vykonané z nariadenia uhorského kráľovského ministra obchodu. Zostavil to a vydal uhorský centrálny kráľovský štatistický úrad v Budapešti v roku 1902. Podľa tohto sčítania mala dedina Nechválova Polianka 385 obyvateľov. Sčítanie obyvateľstva z roku 1910 bolo vydané Uhorským kráľovským centrálnym štatistickým úradom v Budapešti v roku 1913. Dedina Nechválova Polianka mala v tomto roku 1910 celkom 398 obyvateľov. A v roku 1919 žilo v dedine 435  obyvateľov.
 
Roky            Počet obyvateľov v Nechválovej Polianke       
1784–1787    559 
1828      -      633
1869      -      433
1881      -      341
1891      -      367
1900      -      385
1910      -      398
1919      -      435

Spracoval: Mgr. Vladimír Megela